Prvé rozprávky sa na Zamagurí zrodili iste dávno pradávno. Človek si ešte vtedy vážil prírodu, ktorá ho obklopovala, pretože si omnoho bytostnejšie ako dnes uvedomoval svoje korene, cítil sa byť jej súčasťou. Hrdinami zamagurských rozprávok nie sú králi, ani princezné, ale obyčajní ľudia, ktorí zápasia s každodennými ťažkosťami a s detskou úprimnosťou sa zas a znova tešia aj z najmenších radostí. Rozprávky Zamagurčanov sú úzko späté s vrchárskou pastierskou kultúrou drsného, ale zároveň nesmierne poetického sveta. Tunajší ľudia od svitu do mrku ťažko lopotili na svojich políčkach a často nemali ani čo do úst vložiť. Možno si aj preto, aby čo najrýchlejšie zabudli na hlad, často rozprávali rozprávky. Viktor Majerik, ktorý prišiel na Zamagurie ako mladý učiteľ na umiestnenku, po večeroch tieto 'godky' ako ich nazývajú samotní Zamagurčania, zapisoval a neskôr aj nahrával... Zapísal ich tak, ako mu ich rozprávali rozprávači z jednotlivých zamagurských dedín. Väčšina rozprávkarov už dnes nežije, ale práve vďaka nim ako aj vďaka obom autorom zamagurské rozprávky žijú ďalej, pretože sa ich podarilo včas zachytiť a následne literárne upraviť (Peter Glocko), a tak zachrániť pred zabudnutím. Ľud Zamaguria peknoduchý vo svojej prirodzenosti, odhaľuje v týchto rozprávkach v celej kráse klenot, ktorý si po stáročia odovzdával z generácie na generáciu. schovat popis