V tejto knihe nájdete príbehy tých najkrajších a najzaujímavejších slovenských hradov a zámkov, ktoré počas niekoľkých rokov navštívili a preskúmali redaktori magazínu Čarovné Slovensko. Jej súčasťou sú aj praktické rady, osobné zážitky a tajomstvá, od blogera a cestovateľa Radoslava Hoppeja, ktorý je známy svojím blogom „Nie je túra bez Štúra“. Nechýbajú desiatky zaujímavých tipov na výlety a na túry v ich okolí. Ukážka: Hrad Uhrovec Z hľadiska architektonických detailov nemá hrad Uhrovec medzi slovenskými ruinami konkurenciu. A raz sa možno priblíži podobe, akú mal pred storočiami. Samozrejme, bez elektriny. Keď pamiatkar Mgr. Peter Horanský pred vyše 30 rokmi prvýkrát videl ruinu hradu Uhrovec, okamžite ho zaujala. Uhrovec síce nie je taký známy ako Spišský hrad či Strečno, ale mal zachované múry renesančného paláca, ktoré sa ťahajú do výšky 20 metrov, či výnimočnú románsku kaplnku, akú žiadny iný slovenský hrad už nemá, a množstvo zachovaných architektonických detailov. Mimo civilizácie Pri bližšom obhliadaní sa otvárali ďalšie a ďalšie drobnosti, pri ktorých by si laik povedal, že sú to obyčajné kamenné múry či diery, no odborník videl hradnú kuchyňu s pecou a výlevkou, liate podlahy, 24 dobových záchodov, z toho dva z 13. storočia. A hlavne je hrad úplne mimo civilizácie, vidieť z neho krásne panorámy lesa, ktoré nie sú narušené žiadnou továrňou alebo zástavbou. Keď ste na hrade a rozhliadnete sa okolo, nevidieť stopu po civilizácii, vidíte len Strážovské vrchy. Pre ľudí, ktorí chcú relaxovať, je to ideálne miesto. Peter Horanský pracoval roky ako pamiatkar v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave, neskôr na Pamiatkovom úrade SR, kde bol zapojený do projektu digitalizácie kultúrneho dedičstva. Lenže zároveň to bol typ montérkového brigádnika, nielen človeka z kancelárie. Keď sa rozhodol začať obnovovať ruinu hradu, založil v deväťdesiatych rokoch s kolegami Nadáciu pre záchranu kultúrneho dedičstva a neskôr aj občianske združenie OZ Hrad Uhrovec. V roku 2000 začal s kolegami na hrade robiť prvé záchranné práce. Uhrovec kedysi patril Zaiovcom, ktorí ho previedli na cirkev, a v súčasnosti ho vlastní Biskupský úrad v Nitre. S ním záchrancovia hradu spísali dlhodobú nájomnú zmluvu a začali pracovať. „Biskupský úrad nemá personálne kapacity ani finančné možnosti, aby sa mohol venovať takým stavbám, my sme ich v podstate od toho odbremenili a oni zasa spolupracujú, keď potrebujeme podpisy, doklady potrebné na získanie grantov. Pri rekonštrukcii výnimočnej románskej hradnej kaplnky, jedinej na Slovensku, by možno vedeli pomôcť aj finančne, keďže prebieha reštaurovanie nástenných malieb a interiéru,“ hovorí Peter Horanský. Výnimočný na Slovensku Každý hrad má svoje výnimočnosti, ale pre neho je Uhrovec jedna z top zrúcanín, ktoré sa na Slovensku obnovujú. Špičkou je aj z hľadiska kvality prác a inovatívnosti, lebo ruinu obnovujú tradičnými stavebnými materiálmi a remeselnými technikami, čo bolo na Slovensku výnimočné. Napríklad prístupový most k hradu nestavali z pílených, ale tesaných prvkov, ako to robili naši predchodcovia. Chceli, aby povrch trámov niesol jasné stopy po tesárskom spracovaní. „To sa dalo docieliť len tak, že sme trámy osekali z dubových kmeňov. Na prvý pohľad síce ide o detaily, ktoré si návštevník bežne nevšimne, ale odborník, prípadne nadšenec pre tradičné tesárstvo áno.“ Dnes už Peter Horanský odovzdal štafetu mladším a na hrade nie je taký aktívny ako kedysi, rekonštrukčné práce ďalej riadil Martin Varga a v súčasnosti súčasný predseda občianskeho združenia Vladimír Žuffa. „Úplne na začiatku sme mali celkom dobrý štart, lebo moja manželka sprostredkovala z anglickej nadácie Headley trust 80-tisíc libier, za čo sme nakúpili materiál aj terénne auto, ktorým sme vedeli všetko k hradu vyvážať. Po vyčerpaní peňazí sme začali využívať grantový systém ministerstva kultúry Obnov si svoj dom, v ktorom sa nám ročne podarilo získať od 10- do 100-tisíc eur, podľa toho, aké boli projekty. A nedávno sme čerpali grant na komplexnú obnovu hospodárskej budovy v sume 324-tisíc eur,“ hovorí Peter Horanský. Hospodársku budovu na dolnom nádvorí hradu dokončili v roku 2020, dostala strechu, podlažia. „Na začiatku to boli len neúplné obvodové múry, dnes máme trojpodlažnú budovu, ktorá je zázemím pre aktivistov, účastníkov obnovy hradu a pre návštevníkov. Bola to výzva, lebo aj pri jej obnove sa používali pôvodné materiály a technológie, trámy sú tesané ručne, strecha sa pokrývala šindľom, okná na objekte sú repliky dobových okien zo 17. storočia. Inšpirovali sme sa oknami z uhrovského kaštieľa, ktoré boli v depozite s pôvodným kovaním a so zasklením do olovených páskov. Vzhľad stavby sa veľmi približuje pôvodnému zo 17. storočia,“ hovorí Peter Horanský. Bola to posledná budova, ktorú pred schátraním hradu niekto používal. Podľa písomných prameňov slúžila do roku 1846 ako hájovňa, výskumom zistili, že bola viacnásobne opravovaná. Pred rekonštrukciou však ešte mala zachované obvodové múry, dokonca aj murovaný trojuholníkový štít, ktorý napovedal, aký tvar a výšku mala strecha. „Keď som prvýkrát prišiel na hrad, v interiéri hospodárskej budovy rástol mohutný jaseň. Možno to bola aj dobrá vec, lebo koreňmi ťahal vodu k sebe, čo prispievalo k lepšej kondícii okolitých murív. Pôvodne sme rozmýšľali o zachovaní kmeňa ako pripomienky na obdobie, keď budova nemala strechu, ale zistili sme, že strom už nebol v najlepšej kondícii,“ spomína Peter Horanský. Roboty na desaťročia Jeho kolega Martin Varga urobil projekt rekonštrukcie tak, aby na prízemí vznikla expozícia, alebo skôr lapidárium, v ktorom by sa prezentovali nálezy. Na prvom podlaží bol navrhnutý spoločenský priestor s veľkou kachľovou pecou, zrekonštruovanou na základe fragmentov kachlíc nájdených pri archeologickom výskume. „Na tomto podlaží sa zachovalo aj množstvo pôvodných omietok, ktoré sa ponechali, len sme ich jednoducho očistili.“ V súčasnosti je hospodárska budova hotová. Kvalitný projekt a realizáciu ohodnotila aj odborná verejnosť cenou v oblasti architektúry CEZAAR 2021. Na hrade je však ešte roboty na desaťročia, keďže ide o klasickú ruinu, hoci pomerne zachovanú. Termín dokončenia prakticky neexistuje a ani sa nesnažia ho urýchliť, keďže v minulosti hrad nevznikol naraz, ale stavali ho postupne. Popri rekonštrukcii robia na hrade výskumy, aby bola možnosť dobre si premyslieť, čo je z pamiatkového hľadiska najvhodnejšie. „Roboty je tam naozaj na veľa rokov. A ako dobrovoľníci si nemôžeme dávať ciele, lebo všetko sa odvíja od finančných prostriedkov. Ide o to, aby nás to bavilo, napĺňalo, a rýchlosť je primeraná tomu, koľko je peňazí,“ hovorí Peter Horanský. Autentická pamiatka Riešia prioritne akútne veci, ktoré by inak mohli zaniknúť, takže sa napríklad zamerali na južný hradbový múr, ktorému bolo treba stabilizovať korunu, aby z neho nepadali kamene a aby nezanikli zaujímavé stavebné detaily múru, ktorý je v základe románsky. V jednej jeho časti identifikovali stenu románskej obytnej veže s pôvodným záchodom vysunutým na drevených konzolách a identifikovali tam aj výlevku. Tú si treba predstaviť ako rúru v múre vyskladanú z niekoľkých keramických dielov. Viedla z miestnosti, ktorá slúžila ako kuchyňa – aby nemuseli vylievať vodu cez okno. Na prvý pohľad by ste si povedali, že obyčajná kamenná hradba, ale v skutočnosti je v nej plno detailov, ktoré majú veľkú výpovednú hodnotu, napríklad práve to odpadové potrubie z 13. storočia. Pri drevených konzolách záchoda urobili dendrochronologické datovanie a zistili, že sú zhruba z roku 1251 až 1254, z času založenia románskeho hradu. V súčasnosti majú zastabilizovaných asi 30 percent ruiny. Ľudia z občianskeho združenia majú predstavu, že renesančný palác by časom mohli zastrešiť. On síce strechu má, ale skrytú, aby sa pod ňou mohlo rekonštruovať a dopĺňať klenby, ale úvahy sú o viditeľnej sedlovej streche, na čo by bolo treba pripraviť obvodové murivá. Keďže palác má vysoké, asi dvadsaťmetrové múry a jeho vonkajšia časť je spevnená mohutnými piliermi, ktoré boli navzájom prepojené oblúkmi, bude ťažká schovat popis