Podobne ako v predchádzajúcich monografiách tohto autora (Filozofi v meste, 2008 a Mesto vo filozofii, 2011), aj v tejto je predmetom záujmu proces, akým mesto formovalo a formuje človeka, v dôsledku čoho vzniká osobitý druh, homo urbanus. Tentoraz však tento proces vystúpi pred nami z hľadiska, ktoré sa predtým objavovalo iba okrajovo a nesústavne. Zatiaľ čo v predchádzajúcich štúdiách sa pozornosť sústreďovala na tie premeny, akými sa v urbánnom prostredí menil priestor a v súvislosti s tým aj priestorové vnímanie, teraz sa do popredia dostávajú premeny času a ich antoropologické predpoklady. Mestského človeka, mešťana utvára práve tak priestorová štruktúra jeho prostredia, ako aj zvláštna synchronizácia, ku ktorej tu dochádza. Možno povedať, že mešťan je ponorený do času a jeho vzťah k ostatným ľuďom i k sebe samému je týmto živlom v podstatnej miere určený. Monografia skúma premeny temoporalít, ktorými naša kultúra prešla od klasického obdobia až po súčasnosť. Svedectvom týchto premien sú tak literárne a výtvarné diela, ako aj filozofické koncepcie. V oboch sa prejavuje úsilie prekročiť danosti miesta a o bezprostrednej prítomnosti uvažovať v širších časových perspektívach. V poslednej časti monografie tieto reflexie času, ako je prežívaný v modernej urbánnej spoločnosti, prejdú k problematike rytmu. schovat popis