O našom národnom obrodení, jeho osobnostiach a jednotlivých obdobiach obrodenia vyšiel celý rad publikácií, ktoré sa usilovali postihnúť tému z určitého hľadiska a prístupu, zväčša podľa presvedčenia autora. Dochádzalo aj ku skresleniu, najmä vtedy, keď sa autori identifikovali s niektorou konfesiou a usilovali sa vyzdvihovať zásluhy podľa svojej príslušnosti k evanjelickej alebo katolíckej konfesii a ku skúmaniu sa nepristupovalo synteticky a v historických súvislostiach s nadväznosťou na kontinuitu s veľkomoravskou tradíciou. Možno preto nemáme do súčasnosti prácu, ktorá by sa usilovala postihnúť obdobie národného obrodenia objektívne v súvislostiach s historickými udalosťami, dobovými pomermi a s objektívnym pohľadom na prínos reprezentantov evanjelickej a katolíckej konfesie v jednotlivých obdobiach a pri prenikaní európskych myšlienkových a ideových prúdov kontinuálne s našou minulosťou. Chýbal predovšetkým filozofický prístup k hodnoteniu najvýznamnejších osobností nášho národného obrodenia v jednotlivých obdobiach a etapách. Projekt, ktorý by rešpektoval uvedené požiadavky, by patril skôr akademickým alebo výskumným ústavom a vyžadoval by zapojenie špecialistov z viacerých oblastí. Je pritom otázne, ako by sa podarilo skĺbiť hľadiská jednotlivých odborníkov, často úzko špecializovaných na niektoré osobnosti alebo obdobie, či len teoretické otázky. Odborné publikácie majú rozličný pôvod a vznik. Zväčša vznikajú z vopred pre-mysleného zámeru. Inokedy je pri ich vzniku nejaký náhodný podnet. Tak je to aj v prípade tejto publikácie. Na začiatku bola požiadavka na menšiu a nenáročnú štúdiu o vplyve nemeckej klasickej filozofie na mysliteľov nášho národného obrodenia. Pri práci na štúdii sa téma začala neuveriteľne rozširovať a štruktúra komplikovať. Viedlo to k prehodnoteniu problému a formovaniu štruktúry, ktorá by obsiahla problematiku národného obrodenia komplexne z filozoficko-historického hľadiska, až vznikol ucelený projekt, ktorý sprevádzal autora celé jeho tvorivé obdobie. Je to projekt, ktorého cieľom je syntéza filozoficko-historických a kulturologických procesov a predpokladov vedúcich k slovenskému národnému obrodeniu v troch na seba nadväzujúcich generáciách a v dvoch konfesiách, evanjelickej a katolíckej, od druhej polovice 18. do polovice 19. storočia. Bez ohľadu na to, či realizácia takéhoto náročného projektu je alebo nie je v silách a možnostiach jedného autora. Nepatrím k evanjelickej, katolíckej ani inej konfesii, nie som vyznávačom nejakej minulej ani súčasnej ideológie, teórie či koncepcie. Som však presvedčený o budúcnosti slovanskej myšlienky, slovanskej vzájomnosti a spolupráce slovanských národov a ich štátnych útvarov na princípe vzájomnej výhodnosti, rovnosti a vzájomného rešpektovania, teda na princípoch, ktoré národy západnej civilizácie síce vyhlasujú, ale v praxi neuplatňujú. Princíp slovanskej vzájomnosti si neidealizujem a vidím aj problémy vo vzťahoch slovanských národov, ktoré vznikli historicky a z neprimeraných ambícií niektorých národov. Základným princípom národov západnej civilizácie (rímskej, nordicko-germánskej a anglosaskej, vrátene súčasnej transatlantickej) viacej ako dve tisícročia je expanzia, výboje a parazitovanie na bohatstve porazených, podriadených a ovládaných, teda mocenský silový princíp vychádzajúci z násilia, t. j. barbarský, ktorý s poľudšťovaním človeka a sveta nemá nič spoločné. Osobitne vypuklo vystúpili do popredia princípy Západu vo vzťahu k národom strednej a východnej Európy – k Slovanom v 20. a 21. storočí. Publikácia je rozdelená tak, že v úvodnej kapitole čitateľ nájde stručne zrekapitu-lovaný vývoj od veľkomoravskej ríše po začiatok národného obdobia na konci 18. storočia. Každá z troch ďalších kapitol je venovaná osobnostiam jednej generácie a to tak evanjelickej, ako aj katolíckej konfesie. V jednotlivých kapitolách je pozornosť zameraná predovšetkým na vedúce osobnosti, ktoré udávali ideové zameranie úsiliam o národné povznesenie a národnú emancipáciu. Z tohto hľadiska nemožno pozitívne hodnotiť prenikanie češtiny na Slovensko, tým menej úsilie o zavedenie českého jazyka ako spisovného jazyka na Slovensku, ako sa to v niektorých prípadoch interpretovalo a ešte interpretuje. Tak je to aj v prípade zavedenia biblickej češtiny ako bohoslužobného jazyka evanjelikmi a. v. na Slovensku. Nebezpečenstvo si zrejme uvedomoval už Vavrinec Benedikt z Nedožier a nepriamo pred tým vystríhal Slovensko už v roku 1603 v úvode k svojej Grammaticae Bohemicae, kde napomínal Slovákov, aby pestovali a kultivovali predovšetkým svoj vlastný slovenský jazyk. Prenikanie češtiny a zavedenie bibličtiny ako bohoslužobného jazyka na Slovensku smerovalo vo svojich dôsledkoch k odnárodňovaniu. Prechodom na iný jazyk sa vlastný národný jazyk stráca aj s národnou identitou a z jeho nositeľa sa stáva iný národ. Príkladom je nám Morava, kde z pôvodných Slovenov sa nestali Slováci ako na Slovensku, ale prechodom na češtinu sú z nich Česi. O niečo podobné sa usiloval výbojný maďarizmus, ktorý pomaďarčovaním Slovákov chcel premeniť mnohonárodnostné Uhorsko na jednotný maďarský národ asimiláciou ostatných národov, a predovšetkým Slovákov – teda ich genocídou. Tieto tendencie však nechýbali ani niektorým českým kultúrnym a politickým reprezentantom, aj keď nevyhlasovali tak otvorene genocídne zámery ako maďarskí politickí reprezentanti. Preberanie kultúrnych podnetov zo zahraničia je nesporne potrebné pri kultúrnej syntéze, ale je prospešné len vtedy, keď podnety sú tvorivo aplikované na vlastné špecifické podmienky, ako to bolo v prípade diela P. J. Šafárika alebo Ľudovíta Štúra po návrate zo štúdií v Halle. Prijímanie podnetov bez tvorivej aplikácie na podmienky a potreby vývoja vlastného národa vedie k neorganickému rozvoju vlastnej kultúry a narúšaniu kontinuity s minulosťou a kultúrou – a prinajmenšom k oslabovaniu vlastnej národnej identity. Prvá kapitola začína analýzou činnosti bernolákovcov na čele s A. Bernolákom, ktorá viedla ku kodifikácii bernolákovčiny, vrátane činnosti Učeného tovarišstva s Jurajom Fándlym. Prúd protestantskej vetvy obsahuje predovšetkým činnosť a aktivity na evanjelickom lýceu v Bratislave od jeho založenia v roku 1803 pod vedením Juraja Palkoviča do roku 1828 (do vzniku samovzdelávacieho študentského spolku). Obsahom druhej kapitoly je dielo generácie Všeslávie a činnosť budapeštianskeho spolku na čele s Martinom Hamuljakom, jeho aktivity smerujúce k nadväzovaniu kontaktov a spolupráce medzi predstaviteľmi katolíckej a evanjelickej konfesie, popri význame a úlohe diela Jána Hollého, ktoré zohrávalo významnú úlohu pri zjednocovaní síl národného hnutia evanjelickej a katolíckej konfesie. Predmetom poslednej, tretej kapitoly je predovšetkým činnosť štúrovcov na čele s Ľudovítom Štúrom, vrátane aktivít na slovanskom zjazde v Prahe a v revolučnom roku 1848 – 1849. Publikácia prináša celý rad nových pohľadov a najmä syntetický filozoficko-historický pohľad na obdobie národného obrodenia a predstaviteľov katolíckej a evanjelickej konfesie v zodpovedajúcich súvislostiach a nevynecháva pritom ani otázky kultúry a kulturológie. schovat popis