Kierkegaardovská renesancia je dobový názov veľkej vlny záujmu o Kierkegaardovo myslenie v nemecky hovoriacom svete v prvej polovici 20. storočia. V tomto období sa nemecké kultúrne prostredie vyznačovalo mimoriadnou tvorivosťou. Kultúrny rozmach sa uskutočnil na pozadí veľkých politických a spoločenských zmien a nemecky hovoriaca intelektuálna obec opakovane zažila protichodné dynamiky nadšenej jednoty a nezmieriteľného rozdelenia. Hlboké krízy vyvolali kultúrny pohyb, ktorý bol vzdorom proti politickej nivelizácii a hľadaním odpovede na zánik starého sveta. Čítanie Kierkegaarda bolo súčasťou intelektuálneho vyrovnávania sa so spoločenskými drámami a s duchovnými iniciatívami, ktoré určovali charakter doby. V tvorbe širokej a svetonázorovo rôznorodej skupiny filozofov, teológov, psychológov a literátov sa rozprúdil intenzívny diskurz o Kierkegaardovom myslení. V nemčine začali vychádzať súborné prekladové edície Kierkegaardových spisov, rýchlo rástol objem sekundárnej literatúry, z Kierkegaarda čerpali kľúčové postavy intelektuálneho života, odvolávali sa naňho nové ideové hnutia. O interpretáciu jeho filozofie sa viedli vášnivé spory. Živý nemecký diskurz mal veľký ohlas i v zahraničí a stal sa podnetom pre rozvoj reflexie Kierkegaardovho myslenia v Európe i zámorí. Významne prispel k tomu, že Kierkegaard sa stal filozofom globálneho významu, ako ho poznáme dnes. schovat popis