Kolektívna monografia k sa zaoberá niektorými základnými otázky slobody. V prvej kapitole R. Kišoňová sa zaoberá niekoľkými vybranými charakteristikami základných slobôd a ich prioritami. Priorita slobody predovšetkým znamená to, že prvý princíp spravodlivosti prisudzuje základným slobodám osobitý status. Tieto slobody majú špecifické postavenie vzhľadom k odôvodneniam odkazujúcim k verejnému dobru a perfekcionistickým hodnotám. Priorita slobody implikuje v praxi, že základná sloboda môže byť obmedzená, len pre inú základnú slobodu, no nikdy nie z dôvodu verejného dobra alebo perfekcionistických hodnôt. V kapitole Vzťah slobody človeka k hodnotám Štefan Šrobár približuje z rôznych hľadísk tézu, v zmysle ktorej rozvoj a uskutočňovanie zodpovednej slobody zásadne závisí od správneho poznania hodnôt a od ich hierarchického usporiadania. Hodnota sa nesmie stať predmetom momentálneho záujmu a prospechu. Sloboda nemôže byť redukovaná na individualistickú voľbu hodnôt, lebo takáto voľba môže ľahko viesť do zajatia pseudohodnôt. Opravdivé hodnoty, ktoré človeka podnecujú k zodpovednej slobode, nesmú byť len hodnoty osebe, ale musia byť aktuálne pôsobiť v dianí doby. Majú to byť „vzácne perly“ pre náš život, pred ktorými nič neuprednostníme. Mali byť spoločné pre veriacich i neveriacich. V tretej kapitole Kultúrna evolúcia a ľudská sloboda M. Kutáš dospieva k záveru, že je možné spojiť otázku zlučiteľnosti slobody s fyzikálnym determinizmom a indeterminizmom, osobitne keď sa vzťahuje na človeka. Ak prijmeme výsledky vedy ohľadom fyzikálnej determinovanosti a indeterminovanosti dejov, prebiehajúcich v našich telách, znova vstupuje do hry otázka našej slobody. Ukazuje sa, že nie sme neslobodní aj napriek tomu, že sa v kultúrnej evolúcii zúčastňuje aj naše myslenie, posudzovanie a tvorivá aktivita. Môžeme sa totiž pýtať, či nie je, čo sa týka slobody problémom, ak sú tieto aktivity opísateľné na základnej úrovni pomocou fyzikálnych zákonov. Vo štvrtej kapitole nazvanej Sloboda porozumená na báze interpersonálnej a interpersonalitnej koaktivity, ktorá má charakter monografickej štúdie, Ján Letz načrtáva novú teóriu slobody na personalistickom základe. Podľa nej sloboda človeka je iniciovaná, rozvíjaná a dovršovaná za nevyhnutnej účasti slobôd druhých ľudí, ale predovšetkým Božej slobody, ktorá je jednak jej transcendentálno-transcendentým horizontom a jednak pôsobí na človeka a v človeku cez interpersonalitné koaktivity Boh › človek, človek › Boh a Boh - človek. Človekova sloboda sa teda môže vývojovým narastaním a prehlbovaním dostávať na čoraz vyššiu úroveň, a to tak, že je čoraz väčšmi slobodou-pre-ľudí a slobodou-pre-spoločnosť, ako aj zodpovednou slobodou. Takýto rast v slobode sa uskutoční natoľko, nakoľko človek sa stane pneumatickým človekom a nakoľko bude aj v spoločnosti účinná pneumatická komunitárnosť. K tomu však musí prispievať aj sám človek svojou slobodnou a hlboko angažovanou tvorivou činnosťou. schovat popis