Tara Westoverová sa prvý raz ocitla v triede ako sedemnásťročná. Narodila sa v rodine survivalistov, ktorí žili v horách amerického Idaha. Tam sa pripravovala na koniec sveta tak, že zavárala do zásoby broskyne a spávala s „plnou poľnou“. V lete s mamou, babicou a liečiteľkou, varila bylinné odvary a v zime triedila kovový šrot na otcovom šrotovisku.

Jej otec nedôveroval zdravotníctvu, preto s Tarou nikdy nenavštívili lekára. Rezné rany, otrasy mozgu, dokonca aj popáleniny po výbuchu liečili doma pomocou byliniek. Rodina bola natoľko izolovaná od bežného života, že nikto neriešil, či sa deťom dostáva vzdelanie. A nikto nezasiahol, keď sa starší brat začal správať násilnícky.

Ďalší z Tariných bratov sa dostal na vysokú školu a priniesol jej novinky z ďalekého sveta. Vtedy sa rozhodla vyskúšať nový život. Vďaka samoštúdiu sa jej podarilo zvládnuť matematiku, gramatiku a vedecké predmety na takej úrovni, že spravila test ACT a prijali ju na Brigham Young University. Tam študovala psychológiu, politické vedy, filozofiu a históriu a prvý raz počula o závažných svetových udalostiach ako holokaust a hnutie za občianske práva. Túžba po vzdelaní ju zmenila, prebrázdila kvôli nej oceány, precestovala kontinenty, doviedla ju na Harvard a Cambridgeskú univerzitu. Až potom si začala klásť otázku, či nezašla priďaleko, či ešte nájde cestu domov.

Príbeh rozpráva o hľadaní vlastného ja. Je to príbeh o neoblomnej rodinnej lojalite a o smútku, ktorý sprevádza pretrhnutie najužších väzieb. Príbeh Tary Westoverovej o dospievaní sa vyznačuje prenikavým postrehom veľkých spisovateľov a zdôrazňuje význam a prínos skutočného vzdelania – schopnosť vidieť život novými očami a ochotu meniť ho.