Kedysi relatívne úspešný autor rozprávkových kníh, z ktorých jedna vyšla dokonca v Taliansku a niektoré rozprávky sú dodnes v čítankách pre žiakov základných škôl, sa po mnohých rokoch literárnej odmlky  vrátil k písaniu, predovšetkým, ako autor sám vraví, po premárnenom živote, premárnených šanciach a obrovskom  pocite viny, musel  sa pokúsiť túto ťažobu aspoň o miligram zmenšiť. Dosť už bolo rečí, taľafatiek, klamstiev a pretvárok, aby všetko akože dobre vyzeralo.Tento tragikomický príbeh napísaný s istou dávkou humoru, erotiky, sebairónie, amorálnosti môže v istom zmysle šokovať, no v konečnom dôsledku je to len prosba o isté pochopenie, či dokonca odpustenie.Z tzv. „kapitoly sedemnásť rokov kokotom“Najlepšia bola jeho výslovnosť, keď sa doma vychvaľoval. Ako sme boli v Jelístone, čo znamenalo  v Yellovstonskom národnom parku, alebo v Grand Kamióne, čo zas bol Grand Cannyon. Ani Ričmond nebol na zahodenie, to zas mal na mysli vytesaných prezidentov v Mont Rushmore. 90% cesty prespal a zobudil sa, iba keď sa mu chcelo močiť. Najhoršie bolo, že to nikdy nechcel priznať. Keď som niekedy zbadal značku, že trebárs o dve míle bude odpočívadlo, tak som sa ho opýtal: „Pištík, netreba zastať, nechceš ísť čúrať?“ „Nie, nie, ťahaj ďalej“, no o 5 minút si už začal šúchať stehná a to som už vedel, že je zle. Do dvoch minút bolo treba zastať, lebo by sa pošťal rovno v aute. Skrátka kretén.A tak sme neraz stáli v miestach, kde to bolo takmer nemožné. Možno aj pred Bielym domom vo Washingtone. Stovky ľudí išlo okolo, on kľudne vytiahol tú svoju maličkú cicinku, Obama, Neobama, Bush, Nebush, kľudne sa vyšťal, kde zrovna bol.