Juraj Slávik bol významným československým politikom a diplomatom, ktorý zastával v medzivojnovom období postupne vysoké administratívno-správne a politické funkcie. Začiatkom februára 1936 sa začína jeho kariéra diplomatická: bol menovaný za vyslanca v Poľsku, kde zostal až do nemeckej okupácie českých krajín. Za vojny v roku 1939 sa stal členom Československého národného výboru v Paríži a v júli 1940 bol menovaný za ministra vnútra československej exilovej vlády. Po oslobodení sa vrátil späť k diplomacii, bol menovaný za veľvyslanca v USA, na protest proti februárovému prevratu 1948 však rezignoval a zostal v exile, kde sa aktívne zapojil do činnosti exilových organizácií, predovšetkým Rady slobodného Československa. Druhý diel Slávikových pamätí zahrnuje obdobie od januára 1938 do marca 1939, keď autor odišiel z Poľska do exilu do Spojených štátov amerických. Išlo o obdobie, ktoré bolo poznamenané rastúcim československo-poľským antagonizmom, ktorý vyvrcholil na jeseň 1938 poľským ultimátom voči Československu týkajúcim sa poľských územných nárokov na Těšínsku. Všetky snahy československej strany o ústretové kroky voči Poľsku sa skončili neúspešne. Odstúpením územia na Těšínsku sa však poľské nároky nekončili: prišli ďalšie, ktoré sa týkali niektorých hraničných úsekov na severnom Slovensku v oblasti Čadce, Oravy a Spiša. Slávikove spomienky, v ktorých je vedľa zahraničnopolitických udalostí a československo-poľského vzťahu zachytený aj poľský vnútropolitický vývoj, dobre charakterizujú toto, pre československý štát také tragické obdobie, ktoré vyvrcholilo vyhlásením Slovenského štátu (na čo československý vyslanec reagoval odstúpením zo svojej funkcie vyslanca vo Varšave) a nemeckou okupáciou českých krajín v marci 1939. schovat popis